O malomeštiactve, kreativite a priateľoch (a smútku, prameniacom z ich absencie)

David Goodhart pred časom napísal knihu, v ktorej konštituoval pojmy Anywheres a Somewheres, ako označenie dvoch skupín ľudí. Zjednodušene: anywheres sú globálne orientovaní, vzdelaní ľudia, schopní žiť a uspieť kdekoľvek na svete. Tvoria menšinu, no disponujú veľkým kultúrnym a politckým vplyvom. Somewheres sú ľudia viazaní na určitú lokalitu, v ktorej štandardne prežívajú svoj život. Charakterizuje ich zakorenenosť, ľahšie prijímajú identitu skupiny, ktorej súčasťou sa cítia a je ich viac. Bez potreby čokoľvek dodávať sa amatérskemu sociológovi resp. politológovi automaticky začnú v hlave vybavovať spoločenské fenomény a charakteristiky, ktoré sa dajú na tú-ktorú skupinu nalepiť. 

Niekedy na konci strednej som (ešte bez tejto terminológie) začal chápať, že som somewhere. Okresné mesto Trebišov so svojimi 25 000 obyvateľmi, niekoľkými strednými školami, troma krčmami, kam sme všetci chodili a jedným kostolom bolo mojim rajónom. Ak si niekoho nepoznal osobne, minimálne si vedel kto to je. A ak si niečo potreboval, vedel si, komu zavolať – cez dvoch ľudí si sa dostal ku komukoľvek; od primátora ku chlapovi, čo opravoval bicykle. 

Jednou z najväčších výhod provinčného mesta bol aj kreatívny bianco šek. Pocit, že v Trebišove nič nie je, ktorý sme v pätnástich vyjadrovali vetou, ktorú si doteraz pamätám ("Všetci odtiaľto odišili a kto tu ostal, iba čaká, kedy odíde.") sa o niekoľko rokov neskôr v mojej hlave upgradoval na pocit, že práve preto tu môžeš robiť či začať čokoľvek. Spoločenské sucho v spojení s pocitom komunity a niekoľkými kľúčovými priateľstvami veľmi praje tým iskrám, ktoré neskôr niečo zapália. Bolo ľahké začať - a bolo ľahké začať spolu s niekým. 

A tak sa tých niekoľko partií kreatívnych somewheres stalo miestnymi legendami, ktorí organizovali koncerty, hrali divadlo alebo rozbiehali mestské športové ligy. Super príkladom je dnes kníhkupectvo ŠUM alebo svojho času Skapal Pes Fest (RIP). A myslím, že veľkú kreativitu a energiu vyžarovalo aj naše prikostolné spoločenstvo (RIP číslo 2). Samozrejme, malomestská diagnóza má aj odvrátenú stránku mince, ktorú naznačuje pomer RIPov k neRIPom. Rovnako nepriaznivý je pomer začať : vytrvať, ktorý sa v dospelosti, na rozdiel od adolescencie, spája so imperatívnom uživiť seba a rodinu. 

Toto celé na mňa občas doľahne pri podivných nápadch, ktoré mi pravidelne krsnú v hlave, no po ktorých dnes v mojom okolí nie je ani dopyt a ani sa pri nich nemôžem obrátiť na zopár motivovaných spojencov. Napríklad: nedávno som po dlhom čase počul Prúdy a zatúžil som po vianočnom mashupe piesní Zvonky zvoňte a Búvaj dieťa krásne, ktorý by sme zaspievali pred polnočnou omšou nič netušiacemu kostolnému publiku. Spracovanie by samozrejme nebolo hudobne dokonalé, ani by nedávalo dokonalý tématický zmysel, ale my by sme vedeli, že naše kostolné babičky to pochopia. Ony by si zasa niečo pomysleli o "našej kostolnej mládeži". Bolo by to smiešno-pekné a boli by sme šťastní. V mojom dnešnom kontexte sa mi to však zdá nereálne. 

Cítim sa ako somewhere, ktorého “somewhere” je kdesi inde, než je on. 

No celá táto elégia by asi okrem pomenovania mojich pocitov mala slúžiť na toto: spojme sa, prosím, ak sa v tomto nejako nachádzaš aj ty. 

Alebo ak máš kontakt na nejaký košický kostolný zbor, ktorému sa idea spojenia Zvoniacich zvonkov a Krásneho búvajúceho dieťaťa pozdáva.

Volám sa Džej a toto je aj po rokoch môj svet. 

Ako už neplánujeme svadbu

Toto píšem, lebo rozprávať o tom bude bolestivé. A po čase asi únavné a zbytočné. Preto to chcem dostať  seba von takto; anonymne a pozerajúc sa všade inde, len nie do očí. 

Nikola sa do mňa zaľúbila, tvrdí, keď mala 17. Bolo v tom asi niečo románové, bol som starší muž s prehľadom, ktorý rád rozpráva, ona mladá študentska herectva, ktorá číta básne a je iná ako jej rovesníčky. Ja som mal vtedy 27 a nezaľúbil som sa. Napriek tomu mi s ňou bolo veľmi dobre, vlastne najlepšie po dlhom čase. Hej, bolo v tom niečo románové. 

Motrom vzťahu bola vždy ona. To ona bola tá, ktorá potichu, trpezlivo milovala a modlila sa za nás, kým ja som nastokrát menil názory, začínal a odvolával a presviedčal sám seba, že to je a vzápätí že to nie je dobrý nápad. Potom sme sa raz pohádali a potom sme sa šesť týždňov nerozprávali a chýbali sme si tak veľmi, že sme spolu začali chodiť. 14. februára, viacerí ten príbeh poznáte. A Nikola to stále ťahala, aj keď ja som sa nechával ťahať už ochotnejšie. Keď som odišiel do Varšavy, prišla za mnou viackrát ako ja za ňou. Keď potom išla na vysokú do Prahy a ja som namiesto za ňou odišiel do Bratislavy učiť, prišla ona sem. Nie ja tam. A ja som robil, čo som vedel - ale až tak veľa toho nebolo. Ale boli sme kompatibilní - mali sme rovnaké hodnoty, obaja sme vedeli ustúpiť a povedať prepáč a vedeli sme sa spolu smiať, aj dohodnúť sa na tom, čo bolo treba. A mne bolo veľmi dobre a hovoril som si, že this is it a že no a čo, že to nie je mega romantické, lebo to sú detská lásky a naša už je dospelácka. A ľúbil som ju a myslel som to vážne.  

Treba urobiť odbočku - som dosť idiot. Tvrdohlavý, totálne lenivý, o veciach oveľa radšej hovorím ako ich robím. Máločo mi je dobré, všetko v okamihu odsúdim; ale iba vo vnútri, navonok sa pretvarujem ako chameleón, nech som s každým zadobre. Korona, počas ktorej sme začali spolu tráviť o 200% viac času ako predtým, demaskovala všetky tieto veci. A ešte najväčšiu. Nám je spolu ťažko tráviť čas. 

Ukázalo sa – a aj sme si bo boli nútení priznať – že nám je lepšie každému samému. Zoznam spoločných aktivít bol tenký a časom už vôbec nie príťažlivý. Navyše, niečo ma zmenilo. Ak ma poznáte ako akčného, spontánneho a kreatívneho chlapca, ktorý má zmysel pre romantiku a humor, tak pri Nikole som takým prestal byť. Dnes si najradšej hrám hry, preklikávam internety a pozerám seriály. Potom sa sťažujem, aká som troska a potom hovorím, čo všetko urobím zajtra inak. Ale: stále sme vedeli spolu fungovať a nehádali sme sa. Len nám niečo potichu chýbalo. 

A treba povedať, že veľa našich kamošov si to všímalo. A aj mi povedali, "nehnevaj sa, ale Nika nie je naša". A asi niečo podobné povedali aj jej kamoši jej. A možno bolo tých varovných signálov oveľa viac, len som ich už prehliadal. Alebo si ich nevšímal. Alebo ja neviem. Ale dni šli a my sme chladli. Až do minulého týždňa, kedy tá svadba úplne prestala dávať zmysel. Tak sme sa po pár dňoch chodenia okolo horúcej kaše dohodli. Že nebude. 

Je nám smutno. Mne veľmi, do konca života som už toto nechcel zažiť. Vždy mi bolo ľúto, že sa môj ocko ženil až keď mal 28. Ja som to chcel dať skôr a byť cool mladý ocko, také mužské vydanie Gilmoriek. Ale v decembri mám 32. Moje budúce deti, keď toto niekedy bude čítať a budete sa hanbiť za otca, dôchodcu, ktorý už nestíha držať krok s dobou; prepáčte. Snažil som sa, asi nie dosť. 

Ale je to OK. Lepšie, keď podobné uvedomenie príde pol roka pred sobášom, ako pol roka po. Hoci sa pýtam, či toto vlastne nie je pseudoproblém netflixom a instagramom rozmaznaných deciek a či by to naši starí rodičia nemali vyriešené do týždňa. A možno vôbec, možno by len ticho a chladne žili život, ktorý by už nikoho z nich netešil. Veď už Timrava vedela. 

A tak neplánujeme svadbu. Sorry všetci, ktorí ste sa tešili, dik všetci, ktorí ste v tom boli s nami. Držte nám palce, pomodlite sa za nás a majte pre nás oboch len lásku. Budeme jej potrebovať veľa. 

Volajú ma Džej a toto je (žiaľ) môj svet. 

(Don't let your heart be troubled / hold your head up high)

Vy všetci

Ľudia sú asi stvorení aj pre silné, intenzívne zážitky. Prosím, zažívajte ich, keď prídu, ponorte sa do nich naplno a potom si na ne spomínajte a prežívajte ich znova. Uvedomíte si, aký je život krásny. Dnes, niečo pred deviatou a ja som v meste večeral, keď z rádia začala hrať pieseň a vo mne sa to naraz spustilo. Bolo v tom všetko. Moje zlomené srdce. Zároveň ten pocit, keď sa prvýkrát zaľúbite a uvedomíte si to. Nedefinovateľná nádej smerom do budúcnosti. Zároveň smútok, taký, že sa chcete zakukliť a neviditeľný len pozorovať svet. A zároveň obrovská túžba to všetko s niekym zdieľať. Zároveň Pán Boh, maximálne.

Na turné som nešiel rád. K veľa veciam som mal výhrady a mal som pocit, že mi v tom nikto nerozumie. Veci, ktorých mi bolo ľúto. Veci, ktoré som nepovedal. Neviem kedy sa to otočilo. Či v pondelok alebo v utorok. Ale stalo sa to a ten týždeň bol jeden z najlepších v mojom živote. Neviem prečo. Racionálne neveľmi pochopiteľné. Bolo v tom niečo nekonkrétne, nehmatateľné, možno trochu surreálne. Kresťanským slangom nadprirodzené. Spôsobuje to vo mne tento pocit, pocit, že mi ten týždeň práve teraz hrozne chýba a že vy všetci ste toho dôvodom.

Ty, ku komu som sa nesprával ideálne a o to viac mi na tebe záleží.
Ty, s kým by som sa určite nekamošil, keby nie GDZN.
Ty, koho uznávam viac, ako na verejnosti pripustím.
Ty, s kým som sa rozprával a prvýkrát počul tvoj hlas.
Ty, ktorá si mi liezla na nervy celý týždeň, len aby som na v sobotu zistil, že si mi podobnejšia, viac ako som si myslel.
Ty, komu sa bojím povedať niečo do očí, no keď som sa za teba modlil, opakoval som len “mám ho rád, mám ho rád.”
Ty, pri ktorej si predstavujem, aké by to bolo, keby sme spolu chodili.
Ty, kto mi prirástol k srdcu tak veľmi, že ťa chcem volať bratom.
Ty, s kým som sa tak veľmi chcel skamošiť a potom sa to nejako stalo.
Ty, ktorý si bol tak veľmi úprimný voči mne, neznámemu človeku.
Ty, s kým si mám čo povedať, aj keď som to musel najprv objaviť.
Ty, ktorej som sa neodvážil prihovoriť sa, len som ťa celý čas sledoval a tváril sa, že nie.
Ty, koho som takmer nepoznal a predsa si bol ku mne tak milý.
Ty, pri kom ľutujem, že bývaš tak ďaleko.
Ty, koho vidím raz za rok a aj tak si padneme do náručia.
Ty, ktorú som najprv nemal rád a teraz mi chýbaš.
Ty, čo ak dám niekedy pusu mužovi, tak ním budeš.
Ty, o ktorom som si myslel, že si idiot a nie si.
Ty, ktorá si tak super, že si nesmieš nájsť zlého frajera, lebo uvidíš.
Ty, s kým sme sa nestihli ani porozprávať.
Ty, koho úsmev bez slov mi stačí.
Ty, na koho by som sa chcel podobať.
Ty, kto si sa v tomto nenašiel, no ver mi, si tam.
A Ty, ktorého volám Otcom, bratom, priateľom, Pánom, životnou láskou a inšpiráciou - a do každej roly sa hodíš dokonale.

Vy všetci.


(Volajú ma Jay a toto je môj svet po Godzone Tour 2016: Nový Level)

Náhodné zamyselnia sa

Prišiel som na to, že malé radosti života treba povýšiť na veľké. Vlastne, asi neexistujú malé a veľké radosti, len radosti. Síce, keď sa mi narodí syn, budem sa z toho pravdepodobne tešiť viac, ako sa teším z toho, že si dávam pri západe slnka pivo na balkóne, ale radosť je radosť. 

A prišiel som na to, že keď sa veľmi bojíte, ako veci dopadnú a ostatní vám hovoria, aby ste na to kašľali, ste potom veľmi radi, keď veci dopadnú dobre. Povaha je povaha, nezrobiš nič. Treba ju prijať a urobiť z nej svoju hlavnú zbraň.

Prišiel som na to, prečo beatnici mali tak radi jazz. Je ako život sám, niekedy nervózny, uponáhľaný, taký čo vás ženie na cestu, inokedy rytmický a harmonický a potom ťažký, smutný a precítený. A niekedy nudný. 

Prišiel som na to, že rád píšem, ale neviem, či ma to niekedy bude živiť a ani by som to nechcel. Mám rád tieto svoje sentimentálne teplošinky a nechcel by som ich musieť písať. No a čo, že robíte prácu, ktorá vás nebaví najviac na svete. 

Prišiel som na to, že byť veľkorysý natoľko, že priznáte, že nemáte pravdu, že začnete vidieť na človeku, ktoré nemáte radi, niečo dobré a že považujete iných za rovnako skvelých ako samého seba je znakom veľkého človeka.

Prišiel som na to, že som chcem všetko vedieť a chcem vedieť, aké je všetko. Hrozne by som chcel vedieť, aké je to byť ženou (aspoň na mesiac), aké je byť tak pekný, že sa za vami baby otočia alebo aké je to žiť na ulici. Väčšina z toho sa dá vyskúšať, takže mám nádej, že moje feťácke chcenie bude na konci života upokojené. 

Prišiel som na to, že rád splývam. Tak volám stav mysle, keď beriem všetko tak, ako to ide a nesnažím sa to hrotiť žiadnym smerom. Jasné, že sa splývať sa nedá večne a občas potrebujete veci plánovať a hrotiť. Ale čo nepotrebujete nikdynikdy je rozmýšľanie štýlom čo ak... Nechať minulosť minulosťou a sústredisť sa na (TE) RAZ namiesto KEBY je základom  procesu uchovania si zdravého rozumu a procesu žitia šťastného života. 

A prišiel som na to, že zvládnem dospelosť. Neviem ešte ako, dokonca neviem presne povedať, čo znamená byť dospelý ale prestal som sa toho báť a vyhýbať sa tomu. 

Nemám chuť tu sedieť a vymýšľať ideálne a poučné zakončenia blogu, takže toľko náhodných zamyslení o živote. Majte sa radi a ak niekoho máte, povedzte mu to čím skôr. Aj mne môžete. 

Volajú ma Jay a toto je môj svet.

Chcel by som.

Chcel by som aby ľudia nechceli byť odborníci na všetko.

Chcel by som, aby každý pochopil, že svet nie je čierny alebo biely.

Chcel by som, aby na školách zaviedli povinný predmet, mohlo by sa to volať Základy rozmýšľania, napísal by som osnovy.

Chcel by som sa zajtra zobudiť do sveta, v ktorom nejestvujú selfies, pretože na svete je oveľa viac krásy ako vlastná tvár (a vlastné ego).

Chcel by som, aby sme nepoužívali slovo neviem ako výhovorku myslieť.

Chcel by som, aby zanikli hudobné ceny, pretože umenie netreba hodnotiť na objektívnej úrovni.

Chcel by som, aby ľudia písali po stenách básne, nie kreslili pipíky.

Chcel by som, aby každý stretol svoju spriaznenú dušu.

Chcel by som, aby obyvatelia našej krajiny mali radi našu krajinu.

Chcel by som prečítať všetky dobré knihy, vidieť všetky dobré filmy a počuť všetky dobré albumy.

Chcel by som spoznať aspoň jedného človeka. Ale myslím naozaj spoznať.

Chcel by som, aby každý človek zažil, aké je to byť pre niekoho hrdinom

Chcel by som, aby slovenské worshipové kapely neprekladali piesne, ale skladali vlastné.

Chcel by som, aby nejestvovali dôvody na samovraždu.

Chcel by som, aby bol Boh menej abstraktný.

Chcel by som byť šťastný, keď budem starý človek.

Chcel by som, aby už nikto netrpel predstavou, že celý internet čaká na jeho názor pod článkom alebo videom.

Chcel by som, aby sme ďakovali.

Chcel by som, aby každá žena vedela, že jej úsmev je najkrajšia vec na svete.

Chcel by som, aby sme vedeli uznať, že sa mýlime.

Chcel by som rozumieť baletu.

Chcel by som už nikdy nebyť sklamaný.

Chcel by som, aby boli ľudia v rozhodnutiach, ktoré robia, na seba náročnejší.

Chcel by som viac mám rád a menej nechce sa mi, kašlem na to a to nemá zmysel.   

Chcel by som, aby si mi rozumel(a). V tomto. A vo všetkom.

(Volajú ma Jay a toto je môj (ideálny) svet.)

Malé víťazstvá

Uf, ja fakt píšem 2 blogy za rok. Ale to je možno dobré. Ak chce niekto počuť viac toho, čo si myslím, môže mi napísať/zavolať. Rád o sebe rozprávam. Ale viem aj počúvať. A prebaliť dieťa. A uvariť halušky. A naladiť gitaru. Okej, stačí.
Toto totiž bude o tom, čo chcem v budúcom roku robiť inak. Možno to niekoho inšpiruje a možno mi niekto v júli povie "hej, pred polrokom si tvrdil niečo iné!" A kvôli obom možnostiam to má význam spraviť. Takže, aké sú moje #newyearresolutions ?

1. Na najbližších ľudí byť najmilší.

(Poznáte tie teórie typu "kamoš ti pozdraví "Čau, Janko" najlepší kamoši ti pozdraví "No to ti teda trvalo, tlsťoch.""? Čo je to za somarinu? Len preto, že najlepší kamoš vie, že to nemyslím vážne, ma to ospravedlňuje si z neho strieľať? A vôbec, kto by ti mal prejaviť lásku viac, než človek, čo ti je najbližší? No a čo, že som precitlivelý.)

2. Neriešiť koľko vážim.

(Nechcem žiť život, kde je moja hmotnosť/forma téma číslo 3 spoločných rozhovorov, hneď po Akosamáš? a Čonové?. Ideálne by bolo tento bod splniť schudnutím, ale aj keď nie, kašlem na to. Ivan Tásler je skoro súdok, ale sexappeal z neho srší, Am I right, ladies?)

3. Nelenivieť.

(Aktívne si prikazujem sa naschvál zdvihnúť a ísť po niečo, namiesto "Podáš mi prosím...?" Pokojne mi to pripomínajte do konca života a nič mi nepodávajte, nekupujte a nenoste.)

4. Nezačať piť kávu. 

(Áno. Presne tak.)

5. Hovoriť ÁNO na ponuky / výzvy.

(A nesedieť doma, keď ma volajú von, len preto, že sa mi nechce. A neodmietať niečo, len preto, že som z toho nervózny. Rásť. Posúvať limity. Tvoriť spomienky. Žiť tie okamihy.)

6. Viac tvoriť.

(Písať viac, na všetkých frontoch. Zainstagramovať aspoň jednu fotku mesačne, aj keď som asi najhorší fotograf Slovenska. Nahrať album na Soundlcoud. Konečne natočiť ten trailer na nejestvujúci film. Mať vlastnú výstavu. Prečítať milión kníh. A písať si všetky nápady.)

7. Neprestať si dávať predsavzatia. 

(Lebo každý nový deň znamená nový začiatok. A novú milosť. A novú možnosť byť lepším ako včera. Takže: nečítať internetové diskusie, naučiť sa variť boršč, na čsfd zhodnotiť každý film, čo uvidím, pracovať ako čašník, vidieť Európu, nejesť v noci, umývať si pravidelne zuby, coachsurfovať, odsťahovať sa z domu, naučiť sa hrať na klavíri, bicích, prečítať celú Bibliu, prežiť týždeň v lese, pobiť sa a vyhrať, nemíňať peniaze na somariny, nosiť vlastnú značku oblečenia, viac objavovať novú hudbu, milovať nepriateľov, byť verný v maličkostiach, mať motorku, hrať v divadle, dirigovať zbor, bojkotovať refresher.sk, propagovať (spisovnú) slovenčinu, viac snowboardovať, moderovať gdzn mgzn a byť v tom úžasný, blahoželať ľuďom na fb k narodeninám, každý deň sa niečo nové naučiť, vedieť rozoznávať tokaj podľa chuti, žiť rok v zahraničí a milión ďalších vecí.)

A zdá sa mi, že tie malé víťazstvá, ktoré sa rodia jeden večer z jedného malého rozhodnutia, ktoré potom ďalší večer zopakuješ, sú to, na čom záleží. Nie na veľkolepých celoročných plánoch a zoznamoch predsavzatí. Preto sa teším na dnešný večer. A na to prvé malé víťazstvo. 

Volajú ma Jay a toto je môj svet.


PS. Ak by ste sa náhodou pozastavili nad tým, že tu nie sú linky na žiadnu hudbu, ako doteraz, ozvite sa. Pošlem vám, čo práve počúvam.

Dni, kedy ste sami.

Poznáte pocit, že máte motýle v bruchu? Existujú dobré a zlé motýle. Zlé sú tie pred štátnicami a dobré tie, ktoré máte, keď zbadáte dievča, do ktorého ste potajomky zaľúbený. A niekedy prídu motýle, pri ktorých neviete jednoznačne povedať, aké sú.

V poslednom čase som často sám. Fyzicky, emocionálne, čo sa porozumenia týka. Tiež niekedy neviem povedať, či je to dobré alebo zlé. Ale učím sa to mať rád. A zisťujem, že hoci práve preto, že som extrovert, majú dni, keď som sám, svoje čaro. Také tie dni, kedy vstanete skoro a zatiaľ čo doma nikto nie je a váš brat ešte spí potichu naboso precupkáte do kuchyne a pozeráte ako vysoko už je slnko. Dni, kedy sa učíte aké má Španielsko provincie, len preto, že vás to zaujíma. Dni, kedy pozeráte filmy, ktoré ste nikdy nepozerali a všetko prežívate spolu s hrdinami, naozaj prežívate. Dni, kedy chodíte behať. A hoci niekto tvrdí, že pri behaní na nič nemyslí, vy myslíte asi na všetko na svete. Dni, kedy donekonečna plánujete celý svoj rok. A nemusíte o svojich plánoch nikomu hovoriť, aby ste sa celý čas usmievali.

Dni, kedy vás poteší každé milé slovo a  kedy si po stý krát poviete, že už nikdy nebudete negativistický. Kedy máte svoj malý to-do list a aj napriek dažďu si pôjdete kúpiť vložky do topánok, lebo to je v to-do liste. Dni, kedy znova začnete pred spaním čítať, hoci sú to knihy do školy. Kedy pôjdete sami do kina a po ceste z neho píšte tento blog a za oknami vlaku je tma. A keď si vďaka tomu celému uvedomíte, ako milujete ľudí a ako vám chýbajú tí blízki. Ale viete, že samota má zmysel. A že silniete. Ako človek.

Nedávno som dostal otázku, ako sa tešiť zo života. Hoci som odpovedal asi 20timi vetami, uvedomil som si, že vlastne presne neviem ako sa to robí. Ale ak sa budete tešiť zo života aj keď naokolo nebude nikto, vtedy to budete robiť správne. A vtedy uvidíte, že dni, kedy ste sami sú krásne. Nie smutné. A že to, že sa cesty nepretnú, je niekedy naozaj dobré. 

Volajú ma Jay a toto je môj svet.

venované jej.