Niekedy na konci strednej som (ešte bez tejto terminológie) začal chápať, že som somewhere. Okresné mesto Trebišov so svojimi 25 000 obyvateľmi, niekoľkými strednými školami, troma krčmami, kam sme všetci chodili a jedným kostolom bolo mojim rajónom. Ak si niekoho nepoznal osobne, minimálne si vedel kto to je. A ak si niečo potreboval, vedel si, komu zavolať – cez dvoch ľudí si sa dostal ku komukoľvek; od primátora ku chlapovi, čo opravoval bicykle.
Jednou z najväčších výhod provinčného mesta bol aj kreatívny bianco šek. Pocit, že v Trebišove nič nie je, ktorý sme v pätnástich vyjadrovali vetou, ktorú si doteraz pamätám ("Všetci odtiaľto odišili a kto tu ostal, iba čaká, kedy odíde.") sa o niekoľko rokov neskôr v mojej hlave upgradoval na pocit, že práve preto tu môžeš robiť či začať čokoľvek. Spoločenské sucho v spojení s pocitom komunity a niekoľkými kľúčovými priateľstvami veľmi praje tým iskrám, ktoré neskôr niečo zapália. Bolo ľahké začať - a bolo ľahké začať spolu s niekým.
A tak sa tých niekoľko partií kreatívnych somewheres stalo miestnymi legendami, ktorí organizovali koncerty, hrali divadlo alebo rozbiehali mestské športové ligy. Super príkladom je dnes kníhkupectvo ŠUM alebo svojho času Skapal Pes Fest (RIP). A myslím, že veľkú kreativitu a energiu vyžarovalo aj naše prikostolné spoločenstvo (RIP číslo 2). Samozrejme, malomestská diagnóza má aj odvrátenú stránku mince, ktorú naznačuje pomer RIPov k neRIPom. Rovnako nepriaznivý je pomer začať : vytrvať, ktorý sa v dospelosti, na rozdiel od adolescencie, spája so imperatívnom uživiť seba a rodinu.
Toto celé na mňa občas doľahne pri podivných nápadch, ktoré mi pravidelne krsnú v hlave, no po ktorých dnes v mojom okolí nie je ani dopyt a ani sa pri nich nemôžem obrátiť na zopár motivovaných spojencov. Napríklad: nedávno som po dlhom čase počul Prúdy a zatúžil som po vianočnom mashupe piesní Zvonky zvoňte a Búvaj dieťa krásne, ktorý by sme zaspievali pred polnočnou omšou nič netušiacemu kostolnému publiku. Spracovanie by samozrejme nebolo hudobne dokonalé, ani by nedávalo dokonalý tématický zmysel, ale my by sme vedeli, že naše kostolné babičky to pochopia. Ony by si zasa niečo pomysleli o "našej kostolnej mládeži". Bolo by to smiešno-pekné a boli by sme šťastní. V mojom dnešnom kontexte sa mi to však zdá nereálne.
Cítim sa ako somewhere, ktorého “somewhere” je kdesi inde, než je on.
No celá táto elégia by asi okrem pomenovania mojich pocitov mala slúžiť na toto: spojme sa, prosím, ak sa v tomto nejako nachádzaš aj ty.
Alebo ak máš kontakt na nejaký košický kostolný zbor, ktorému sa idea spojenia Zvoniacich zvonkov a Krásneho búvajúceho dieťaťa pozdáva.
Volám sa Džej a toto je aj po rokoch môj svet.
