Toto píšem, lebo rozprávať o tom bude bolestivé. A po čase asi únavné a zbytočné. Preto to chcem dostať seba von takto; anonymne a pozerajúc sa všade inde, len nie do očí.
Nikola sa do mňa zaľúbila, tvrdí, keď mala 17. Bolo v tom asi niečo románové, bol som starší muž s prehľadom, ktorý rád rozpráva, ona mladá študentska herectva, ktorá číta básne a je iná ako jej rovesníčky. Ja som mal vtedy 27 a nezaľúbil som sa. Napriek tomu mi s ňou bolo veľmi dobre, vlastne najlepšie po dlhom čase. Hej, bolo v tom niečo románové.
Motrom vzťahu bola vždy ona. To ona bola tá, ktorá potichu, trpezlivo milovala a modlila sa za nás, kým ja som nastokrát menil názory, začínal a odvolával a presviedčal sám seba, že to je a vzápätí že to nie je dobrý nápad. Potom sme sa raz pohádali a potom sme sa šesť týždňov nerozprávali a chýbali sme si tak veľmi, že sme spolu začali chodiť. 14. februára, viacerí ten príbeh poznáte. A Nikola to stále ťahala, aj keď ja som sa nechával ťahať už ochotnejšie. Keď som odišiel do Varšavy, prišla za mnou viackrát ako ja za ňou. Keď potom išla na vysokú do Prahy a ja som namiesto za ňou odišiel do Bratislavy učiť, prišla ona sem. Nie ja tam. A ja som robil, čo som vedel - ale až tak veľa toho nebolo. Ale boli sme kompatibilní - mali sme rovnaké hodnoty, obaja sme vedeli ustúpiť a povedať prepáč a vedeli sme sa spolu smiať, aj dohodnúť sa na tom, čo bolo treba. A mne bolo veľmi dobre a hovoril som si, že this is it a že no a čo, že to nie je mega romantické, lebo to sú detská lásky a naša už je dospelácka. A ľúbil som ju a myslel som to vážne.
Treba urobiť odbočku - som dosť idiot. Tvrdohlavý, totálne lenivý, o veciach oveľa radšej hovorím ako ich robím. Máločo mi je dobré, všetko v okamihu odsúdim; ale iba vo vnútri, navonok sa pretvarujem ako chameleón, nech som s každým zadobre. Korona, počas ktorej sme začali spolu tráviť o 200% viac času ako predtým, demaskovala všetky tieto veci. A ešte najväčšiu. Nám je spolu ťažko tráviť čas.
Ukázalo sa – a aj sme si bo boli nútení priznať – že nám je lepšie každému samému. Zoznam spoločných aktivít bol tenký a časom už vôbec nie príťažlivý. Navyše, niečo ma zmenilo. Ak ma poznáte ako akčného, spontánneho a kreatívneho chlapca, ktorý má zmysel pre romantiku a humor, tak pri Nikole som takým prestal byť. Dnes si najradšej hrám hry, preklikávam internety a pozerám seriály. Potom sa sťažujem, aká som troska a potom hovorím, čo všetko urobím zajtra inak. Ale: stále sme vedeli spolu fungovať a nehádali sme sa. Len nám niečo potichu chýbalo.
A treba povedať, že veľa našich kamošov si to všímalo. A aj mi povedali, "nehnevaj sa, ale Nika nie je naša". A asi niečo podobné povedali aj jej kamoši jej. A možno bolo tých varovných signálov oveľa viac, len som ich už prehliadal. Alebo si ich nevšímal. Alebo ja neviem. Ale dni šli a my sme chladli. Až do minulého týždňa, kedy tá svadba úplne prestala dávať zmysel. Tak sme sa po pár dňoch chodenia okolo horúcej kaše dohodli. Že nebude.
Je nám smutno. Mne veľmi, do konca života som už toto nechcel zažiť. Vždy mi bolo ľúto, že sa môj ocko ženil až keď mal 28. Ja som to chcel dať skôr a byť cool mladý ocko, také mužské vydanie Gilmoriek. Ale v decembri mám 32. Moje budúce deti, keď toto niekedy bude čítať a budete sa hanbiť za otca, dôchodcu, ktorý už nestíha držať krok s dobou; prepáčte. Snažil som sa, asi nie dosť.
Ale je to OK. Lepšie, keď podobné uvedomenie príde pol roka pred sobášom, ako pol roka po. Hoci sa pýtam, či toto vlastne nie je pseudoproblém netflixom a instagramom rozmaznaných deciek a či by to naši starí rodičia nemali vyriešené do týždňa. A možno vôbec, možno by len ticho a chladne žili život, ktorý by už nikoho z nich netešil. Veď už Timrava vedela.
A tak neplánujeme svadbu. Sorry všetci, ktorí ste sa tešili, dik všetci, ktorí ste v tom boli s nami. Držte nám palce, pomodlite sa za nás a majte pre nás oboch len lásku. Budeme jej potrebovať veľa.
Volajú ma Džej a toto je (žiaľ) môj svet.
(Don't let your heart be troubled / hold your head up high)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára